The Sweet
Začiatky skupiny Sweet sa datujú ešte v roku 1965, do čias keď spolu v kluboch vystupovali spevák Ian Gillan a bubeník Mick Tucker v soulovej formácii Wainwright's Gentlemen. Neskôr prešli k zmesi R&B a psychedelickej hudby. V máji 1965 Ian Gillan z tejto skupiny odišiel aby sa spojil s kapelou Episode Six, a aby sa neskôr stal jednou z osobností skupiny Deep Purple.
Jeho náhradníkom sa stal spevák Brian Connolly. Tucker a Connolly spolu vystupovali v kapele Wainwright's Gentlemen až do januára roku 1968, kedy spolu založili skupinu, ktroú nazvali „The Sweetshop“. Basgitaristom a spevákom sa stal Steve Priest z miestnej kapely The Army, na gitaru prišiel hrať Tuckerov kamarát Frank Torpey. V tom čase vydala iná britská skupina s názvom „Sweetshop“ svoj singel a tak si kapela skrátila názov na „The Sweet“.
Skupina The Sweet podpísala kontrakt s vydavateľstvom Fontana, no ich debutový singel s názvom „Slow Motion“ v rebríčkoch hitparád prepadol. Kapele Sweet vydavateľ kontrakt zrušil a zo skupiny odišiel Frank Torpey.
V rokoch 1969-1970 už s novým gitaristom Mickom Stewartom nahrala skupina pre značku Parlophone tri single „Lollipop Man“ (september 1969), „All You'll Ever Get From Me“ (január 1970), a coververziu skladby „Get On The Line“ od Archies. Ani jeden singel nedosiahol významnejší úspech. Po tomto ďalšom fiasku Stewart skupinu opustil a na jeho miesto prišiel gitarista Andy Scott.
Zo všetkých členov skupiny mal Scott najviac profeionálnych skúseností. Ako niekdajší člen skupiny Elastic Band nahral dva single pre Decca Records a nahrával aj ich jediný album Expansions On Life. Skupina sa vtedy spojila s novým manažmentom v ktorom boli Nicky Chinn, Mike Chapman a Phil Wainman. Táto zostava mala kontakty vo vydavateľstve RCA Records. Sweet sa nechal inšpirovať rôznymi hudobnými vplyvmi vrátane hudby skupín hrajúcich tzv. bubblegum pop ako boli The Archies a The Monkees inšpirovali sa aj tvrdšou muzikou, ktorej predstaviteľom bola skupina The Who. Skupina Sweet mixovala harmonický štýl skupiny The Hollies s deformovaným gitarovým zvukom a tvrdými rytmickými sekciami. Toto spojenie popu s hardrockom sa stal hudobnou značkou skupiny The Sweet.
Prvý album s nahrávkami skupiny The Sweet bol vlastne iba pol-albumom/ kompiláciou s názvom Music For Pleasure z decembra 1970, ktorého druhú stranu nahrala skupina The Pipkins. V januári 1971 sa skupina Sweet prvýkrát objavila v televízii v show s názvom Lift Off so svojou novou skladbou „Funny Funny“.
V marci 1971 sa stala skladba „Funny Funny“ prvým medzinárodným hitom skupiny, keď sa vo viacerých svetových hitparádach dostala do Top 20. Nasledujúci singel „All You'll Ever Get From Me“ (máj 1971) v hitparádach neuspel ale ďalšia skladba „Co-Co“ (jún 1971) sa stala znova veľmi úspešnou, v Spojenom kráľovstve sa dostala na druhú pozíciu. Pieseň „Alexander Graham Bell“, ktorá vyšla v októbri 1971 až taký úspech nemala, v britských rebríčkoch bola na 33. mieste.
Prvým oficiálnym kompletným albumom skupiny The Sweet bol Funny How Sweet Coco Can Be z konca roka 1971. Na rozdiel od singlov tento album nezaznamenal tak výrazný úspech. Bol zbierkou sladučkých pesničiek („Chop Chop“, „TomTom Turnaround“) z dielni Chinn/Chapman a coververzií hitov od iných skupín („Daydream“ od Lovin' Spoonful, či „Reflections“ od The Supremes), teda skôr komerčný ťah ako autorská a hudobná prezentácia členov kapely. Hudobníkom sa nepáčilo, že sú prezentovaní ako módna 'bubblegum' kapelka, ich autorské diela vychádzali ako tzv. "B" strany singlov (napr. singel: „Done Me Wrong All Right“/ B strana bola: „Co-Co“), vznikal kontrast v tom že na jednom singli bola preferovaná popová pesnička, s druhou stranou s niekdy až hardrockovým songom, a tak tačalo narastať napätie medzi hudobníkmi a menežmentom.
Vo ferbuári 1972 vyšiel skupine The Sweet ďalší úspešný hit „Poppa Joe“, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal v Top 10 na 11. pozíciu, nasledujúce dva single „Little Willy“ a „Wig-Wam Bam“ to dotiahli v Británii na štvrté miesta. Skladba „Wig-Wam Bam“ sa najbližšie podobá štýlu, ktorý skupina v tom čase preferovala a bola prvou, ktorú na singel nahrali The Sweet sami bez štúdiových hudobníkov. Bola prechodom k zmene hudobného prejavu, ktorý v januári 1973 pokračoval nahrávkou „Block Buster!“, ktorá v britských rebríčkoch vyskočila na prvé miesta. Nsledujúci singel „Hell Raiser“ z mája dosiahol druhé miesto podobne ako ďalšie dva s názvom „Ballroom Blitz“ (september, 1973) a „Teenage Rampage“ z januára 1974.
Súčasne s rastom popularity sa menil aj imidž kapely. Skupina The Sweet vystupovala na koncertoch a v médiách hlavne v televíznych show rebríčkov Top Of The Pops, či Supersonic, ich fanúšikovská základňa z radov tínejdžrov prudko narastala.
Upozornili na seba keď sa stali terčom kritiky po tom ako bol v jednom vystúpení v programe televízie BBC Top of the Pops so skladbou „Block Buster!“ Steve Priest oblečený v nacistickej uniforme a rukáv mal „vyzdobený svastikou“.
O skupine sa hovorilo na všetkých líniach, negatívna aj pozitívna reklama jej pridávala na atraktívnosti, stúpala jej popularita, nablýskaný imidž sa blyšťal ešte viacej a skupina The Sweet sa stala spolu s hudobníkmi ako boli Gary Glitter, T. Rex, Queen, Wizzard a Slade významnými predstaviteľmi britského glam rocku.
Sweet Fanny Adams
V roku 1974 v skupine Sweet narastal odpor voči spôsobu ovládania ich hudobnej kariéry dvojicou Chinn a Chapman a tak sa rozhodli spolu s Philom Wainmanom pokračovať bez nich. Výsledkom ich spolupráce bol album Sweet Fanny Adams, ktorý sa stal prvým, ktorý sa počas histórie skupiny Sweet dostal do britského rebríčku Top 40.
Úroveň technickej spôsobilosti členov skupiny bola na tomto albume predvedená v hard rockovo ladených skladbách „Sweet FA“ a „Set Me Free“. Kapela sa rozhodla vo svojej tvorbe prikloniť k hardrockovej vlne 70. rokov. Pre nahrávky albumu Sweet Fanny Adams sú charakteristické aj vysoké harmonické vokály, ktoré sa stali trendom pokračujúcim aj na nasledujúcich albumoch skupiny. Sweet a ich súčasníci, skupina Queen, boli v 70. rokoch považovaní za hlavných predstaviteľov takéhoto štýlu spievaných harmonických vokálov.
Začiatkom roku 1974 sa o skupine Sweet pochvalne vyjadril aj gitarista skupiny The Who, Pete Townshend. Skupina Sweet označovala tvorbu kapely The Who za svoj vzor a po vacero rokov hrávala na svojich koncertných vystúpeniach zmes ich tvorby. Na Townshendove pozvanie navštívila skupina Sweet v júni 1974 koncert skupiny The Who na štadióneThe Valley v Londýne.
[upraviť]Desolation Boulevard
Druhým albumom, ktorý skupina Sweet v roku 1974 vydala bol nazvaný Desolation Boulevard. Nachádza sa na ňom aj coververzia piesne „My Generation“ od skupiny The Who. Producentom tohto albumu, ktorý bol nahratý iba za šesť dní bol Mike Chapman, ktorý nahradil práve zosnulého Phila Wainmana. Album mal nespracovaný živo znejúci zvuk. Prvý singel tohto albumu „The Six Teens“ z júla 1974 sa stal Top 10 hitom Holandska, Nemecka a Spojeného kráľovstva. Nasledujúci singel „Turn It Down“ z novembra toho istého roku sa vďaka svojmu textu stal neatraktívnym pre hranie v rádiách a v britských rebríčkoch dosiahol iba 41. pozíciu.
[upraviť]Návraty
Skupina Sweet si získala svoje postavenie na hudobnej scéne a tak sa vydavateľstvo RCA Records rozhodlo dať v roku 1975 na trh edíciu jej singlov z rokov 1972-1973 nakompilácii s názvom The Sweet Singles Album. Album so skladbami ako „Ballroom Blitz“, „Teenage Rampage“, „Block Buster“ a „Hell Raiser“ sprevádzaný austrálskym koncertným turné mal dobrú predajnosť. Ďalší dvojalbum s názvom Strung Up bol tiež kompiláciou A a B skladieb zo singlových nosičov a druhá platňa bola ich prvým koncertným albumom, ktorý skupina Sweet nahrala ešte v roku 1973. Koncom toho istého roku vydal Andy Scott svoj prvý sólový singel „Lady Starlight“. V tomto istom roku skupina nahrala popovejšiuverziu skladby „Fox on the Run“ (pôvodne vyšla v roku 1974 na albume Desolation Boulevard) a vydala ju v marci 1975 na singli, ktorý sa stal číslom 1 v Nemecku a Austrálii, druhé miesto dosiahol v Spojenom kráľovstve a v Holandsku a v roku 1976 sa dostal na piatu pozíciu rebríčkov v USA. Nasledujúci singel s názvom „Action“, ktorý v Británii dosiahol 15. pozíciu. Vydaním tohto singlu sa na hudobných nosičoch skupiny začal používať jej skrátený názov Sweet (bez „The“).
[upraviť]Give Us a Wink
V druhej polovici roku 1975 skupina Sweet nahrávala v nemeckom Mníchove v štúdiách Musicland Studios svoj ďalší album s názvom Give Us a Wink (vyšiel v marci 1976). Technikom nahrávacieho štúdia bol Reinhold Mack, ktorý neskôr spolupracoval s kapelami ako Electric Light Orchestra a Queen. K albumu bol vydaný singel „The Lies In Your Eyes“, ktorý vo svete, s výnimkou niektorých Európskych krajín a Austrálie, nezaznamenal výraznejší úspech. V Austrálii bol ešte vydaný ďalší singel „4th Of July“, ktorý sa dostal v Nemecku, Holandsku a Austrálii na 10. pozíciu a v Spojenom kráľovstve až na 35. miesto rebríčkov.
V roku 1976 sa skupina Sweet rozhodla dobyť Ameriku. Absolvovala v štátoch viac ako 50 koncertov. Počas vystúpenia v Civic Center v Santa Monice 24. marca 1976 si v skladbe „All Right Now“ s nimi zahral aj gitarista skupiny Deep Purple Ritchie Blackmore. Toto vystúpenie bolo súčasťou pocty zosnulému gitaristovi skupiny Free, Paulovi Kossoffovi.
[upraviť]Off The Record
Medzi októbrom 1976 až januárom 1977 Sweet nahrávali v štúdiách Kingsway Recorders a Audio International v Londýne nový materiál pre ich posledný album pre vydavateľstvo RCA, ktorý vyšiel v apríli 1977 pod názvom Off The Record. Prvým singlom albumu bol „Lost Angels“, po ňom nasledoval „Fever of Love“, ktorý bol skôr zmesou Europopu s hard rockom. Nasledujúci singel „Stairway To The Stars“ bol posledným, ktorý pre skupinu Sweet vydalo vydavateľstvo RCA. Technikom nahrávania tohto albumu bol Louis Austin, ktorý neskôr spolupracoval na debute skupiny Def Leppard s názvom On Through The Night z roku 1980. Albumy Give Us a Wink a Off the Record boli po hudobnej stránke najtvrdšie, aké skupina Sweet vydala a sú označované aj ako prvé glam metalové albumy hudobnej histórie.
1981 - prvý rozpad skupiny
Po Connolyho odchode Sweet vystupovali v trojici, ako speváci sa striedal Scott s Priestom, na klávesy skupinu sprevádzal Gary Moberley. V rokoch 1979 a 1980 skupina nahrala ešte dva ďalšie albumy Water's Edge a Identity Crisis. Posledné vystúpenie skupiny Sweet bolo 20. marca 1981 na univerzite v Glasgowe. Po tomto koncerte sa skupina rozišla.
[upraviť]Sólové projekty Briana Connollyho
Po odchode od skupiny Sweet Connolly nahral pre vydavateľstvo Polydor v Nemecku dva single: „Take Away The Music“ a „Don't You Know A Lady“. V roku 1980 boli tieto skladby menej významnými hitmi. V roku 1982 nahral Connolly ešte jeden singel s názvom „Hypnotised“.
[upraviť]Sólové projekty Andyho Scotta
V roku 1983 vyšiel Scottovi singel s názvom „Krugerrands“. Táto skladba bola v rebríčkoch prepadákom okrem Južnej Afriky, kde sa dostala do Top 10.[1] V roku 1984 vydal Andy Scott ešte dve sólové skladby „Let Her Dance“ a „Invisible“, ktorými hudobný trh tiež príliš neoslnil. Jedinou skutočne úspešnou sólovou skladbou bola „Lady Starlight“ z roku 1975.
V roku 1985 sa pokúsili Scott s Tuckerom vystupovať ako skupina Sweet s rôznymi novými spevákmi a basgitaristami, z ktorých boli známejší Paul Day (spieval v začiatkoch so skupinou Iron Maiden), alebo aj basgitarista Malcolm McNulty (ktorý je teraz spevákom inej slávnej glam rockovej skupiny Slade). Na plánované austrálske turné pozvali aj Priesta, no ten toto pozvanie na poslednú chvíľu odmietol. V roku 1988 s nimi hral a spieval basgitarista Jeff Brown a v roku 1991 zo zdravotných dôvodov odišiel Tucker a nechal tak ako Scotta jediného z pôvodnej zostavy. Po tomto odchode sa skupina premenovala na 'Andy Scott's Sweet', s ktorou v rozličných obsadeniach vystupuje až dodnes.
Takisto aj Connoly v čase, keď mu to jeho zdravotný stav dovoľoval vystupoval so svojou reinkarnáciou kapely s názvami 'New Sweet' alebo aj 'Brian Connolly's Sweet', ktorá hrala hity a coververzie skupiny The Sweet.
V roku 1990 sa títo štyria spolu podieľali na nakrúcaní hudobného dokumentárneho filmu s názvom Sweet's Ballroom Blitz. Tento britský projekt štúdia Tower Records, Londýn, bol kombináciou záberov z televíznych vystúpení v 70. rokoch a súčasných interview s protagonistami, ktorí sa podieľali na histórii skupiny Sweet.
Brian Francis [McManus] Connolly zomrel ako 51 ročný 9. februára 1997. Príčinou jeho smrti bolo zlyhanie pečene a opakované zlyhania srdca, ktoré boli dôsledkom jeho notorického alkoholizmu. Po pohrebnej ceremónii v Most Holy Name Roman Catholic Church at Old Mill Lane, Denham, Buckinghamshire bol spopolnený a jeho popol bol jeho dospelými dcérami Nicola a Michelle rozptýlený nad vodu. Zostala po ňom ešte jeho bývalá manželka Marilyn, a dvojročný syn Brian Junior, ktorú mal so svojou priateľkou Jean.
Michael Thomas (Mick) Tucker zomrel 14. februára 2002 (ako 54 ročný) vo Welwyn Garden City, Hertfordshire na leukémiu. Pohreb mal 25. februára 2002. Je pochovaný v hrobe bez mena na cintoríne v Chorleywood House. Hrob je označený spiacim anjelom. V blízkosti hrobu je drevená lavička s mosadznou pamätnou doskou s venovaním Mickovi od jeho fanúšikov..[2] Zostala po ňom vdova Jan, a dcéra Ayston z jeho prvého manželstva s Pauline (†1979).
V súčasnosti (r. 2008) existujú dve verzie skupiny Sweet. Skupina Sweet Andyho Scotta, ktorá v roku 2008 absolvuje turné so skupinami The Rubettes & Showaddywaddy a „nová“ skupina Sweet Steveho Priesta, ktorá má plán vystúpiť v USA a v Kanade.
Andy Scott vo februári 2006 produkoval nový album Suzi Quatro Back To The Drive a jeho AS Sweet nahral v roku 2002 album Sweetlife.[3] [4] V októbri 2006 Scott uskutočnil koncertné vystúpenie svojej skupiny. Výťažok z tohto koncertu venoval futbalovému mužstvu z jeho rodného mesta, ktoré malo finančné ťažkosti.[5]
Od 26. apríla do 13. mája 2007 skupina AS Sweet (Sweet Andyho Scotta) hrala v Nemecku, Belgicku, Rakúsku a v Taliansku. Hrala skladby z ich albumu Sweet Fanny Adams a niektoré známe hity skupiny Sweet.
Priest sa so svojou rodinou zdržiava v Los Angeles, v Kalifornii. Vydal autobiografickú knihu spomienok na svoje účinkovanie v skupine Sweet s názvom Are You Ready Steve? a v roku 2006 mu vyšiel kompaktný disk Priest's Precious Poems na ktorom je zhrnuté jeho súčasné dielo.
Štúdiové albumy
§ Gimme Dat Ding - (1970)
§ Funny How Sweet Co-Co Can Be (1970)
§ The Sweet (v USA: "The Sweet featuring Little Willy & Block Buster") - (1973)
§ Sweet Fanny Adams - (1974)
§ Desolation Boulevard - (1974)
§ Strung Up (live + studio) - (1975)
§ Give Us A Wink - (1976).
§ Off the Record - (1977)
§ Level Headed - (1978)
§ Cut Above The Rest - (1979)
§ Water's Edge (v USA: "Sweet VI") - (1980)
§ Identity Crisis - (1982)